Turínske plátno: relikvia alebo umelecké dielo?
Turínske plátno alebo la Santa Sindone je jednou z najvýznamnejších kresťanských relikvií. Je to ľanová plachta, na ktorej je údajne odtlačené telo ukrižovaného Ježiša Krista. Do tohto plátna ho údajne zabalil Jozef Arimatejský a Nikodém, keď ho sňali z kríža. Je však Turínske plátno to, do ktorého bol Ježiš zabalený?
Teórií o Turínskom plátne je viacej, ako aj plátien samotných. Prečo a čím je tzv. Turínske plátno také zaujímavé, a nedá spávať vedcom, veriacim, ale aj skeptikom? Toto plátno, ktoré je 4,36 metra dlhé a 1,1 metra široké rozdelilo ľudí na dva tábory. Na jednej strane cirkev a veriaci a na strane druhej odborníci a skeptici.
Záhady sa kopia
Ako je to teda s plátnom, ktoré je uchované v katedrále Svätého Jána Baptistu v Turíne, a má prívlastok turínske? Na túto otázku hľadala odpoveď aj talianska novinárka Vittoria Hazielová, ktorá sa snažila odbornú verejnosť podporiť v ďalších prieskumoch plátna.
V roku 1988 urobili tri laboratória v Oxforde, Zürichu a Tucsone, nezávisle na sebe, analýzu Turínskeho plátna rádiouhlíkovou metódou C-14, aby zistili vek tejto relikvie. Túto metódu používajú odborníci na stanovenie archeologických nálezov starých až 60-tisíc rokov. Zistili však, že plátno pochádza z rokov 1260-1390 a teda Kristus žijúci na prelome letopočtov do neho zabalený nemohol byť.
Vittoria Hazielová následne prišla s domnienkou, že plátno vytvoril neobvyklou technikou taliansky génius Leonardo da Vinci. Ako dospela k tomuto predpokladu?
Objasní to umenie?
Talianska novinárka náhodne objavila zbierku turínskej umelkyne Irene Corgiatovej, ktorá svoje obrazy vytvára pomocou prastarej techniky – pyrografie. Pyrografia sa však výhradne používala k vypaľovaniu obrazov do dreva, s nástrojom, ktorý sa podobal na pero s rozžeravenou hlavicou. Hazielová si myslí, že túto starú techniku poznal aj Leonardo da Vinci a nakreslil týmto spôsobom aj plátno s podobizňou Ježiša Krista a chcela to aj dokázať.
Oslovila preto Irene Corgiatovú, či by sa pokúsila previesť, ako prvá umelkyňa, pyrografiu na látku. K počiatočný problémom pri pokuse patrilo zadováženie plátna kvalitami identického s turínskom. Následne sa mohli začať pokusy.
Druhou vážnou prekážkou pri simulácii boli krvavé škvrny na plátne, ktoré sú viditeľné hlavne na čele. Pri pokuse nebolo možné použiť krv, preto sa Hazielová rozhodla na tieto škvrny použiť rudku, ktorou Leonardo da Vinci nakreslil svoj slávny autoportrét.
Identická kópia?
Po všetkých útrapách pri tvorbe kópie Turínskeho plátna sa nakoniec podarilo to, čo vôbec nečakali. Vznikla takmer dokonalá kópia Turínskeho plátna, ktorému dali názov Irenin sindon. Dielo je trojrozmerné, vyzerá ako negatív a odolalo aj skúške varom.
Podarilo sa im teda odhaliť pravdu o Turínskom plátne? Zdá sa, že áno, lenže teória talianskej novinárky má však jeden háčik. Turínske plátno tu bolo skôr ako sa narodil Leonardo da Vinci! Z historických prameňov sa dozvieme, že v Európe sa plátno objavuje v 14. storočí, keď ho Geoffrey de Charny – burgundský šľachtic vystavil vo Francúzsku v kostole Zvestovania Panny Márie v Livey. Toto plátno sa dostalo k tomuto šľachticovi vďaka templárom.
A aký súvis má turínske plátno s templármi?
Rád templárov bol najväčším a najmocnejším kresťanským rytierskym rádom stredoveku. Jedným z veľmajstrov tohto rádu bol aj Jacques de Molay. Tak ako sa stupňovala moc templárov, tak sa blížil aj ich koniec. O zánik templárskeho rádu sa postaral francúzsky kráľ Filip IV. a pápež Klement V., s ktorým kráľ manipuloval.
V piatok 13. októbra 1307, odvtedy sa spája piatok trinásteho ako nešťastný deň, sa začalo vo Francúzsku rozsiahle zatýkanie templárov. Medzi zatknutými bol aj veľmajster rádu Jacques de Molay.
Podľa teórie spisovateľov Christophera Knighta a Roberta Lomasa bol umučený a ukrižovaný Jacques de Molay zabalený do rubáša, ktorý sa našiel v parížskom chráme a použili ho na zabalenie doráňaného veľmajstrovho tela. Tento rubáš spolu s Molaym putoval do domu Geoffreyho de Charney, kde ho vyprali, poskladali a vložili do zásuvky. A čím bol tento rubáš vlastne zaujímavý?
De Molayho pariace sa telo zložili z kríža a nechali v chladnej, vlhkej podzemnej kobke, kde po tele doráňaného muža stekal pot zmiešaný s krvou s vysokým obsahom kyseliny mliečnej. Trauma z ukrižovania spôsobila, že telo Jacquea de Molay „nakreslilo“ obraz jeho utrpenia na jeho vlastný rubáš. V roku 1357, päťdesiat rokov po ukrižovaní, rubáš vystavili v Livey.
Skutočne pevné teórie?
Prví ľudia, ktorí plátno videli, sa nazdávali, že podobu poznávajú, pretože sa zhodovala s ich predstavou muža, ktorý pred 1300 rokmi trpel podobne. Mysleli si, že sa dívajú na tvár Ježiša Krista. Je toto plátno, práve to Turínske alebo len obdobné?
Ďalšia historická zmienka o plátne pochádza z konca 16. storočia, kedy ho do katedrály v Turíne priniesli. Bolo toto plátno iné, alebo totožné s templárskym? Teoreticky by mohlo toto plátno byť práve to, o ktorom si Vittoria Hazielová myslí, že ho vytvoril práve Leonardo da Vinci.
Záhada okolo Turínskeho plátna bude mátať nielen vedcov, ale aj skeptikov. Vittoria Hazielová tvrdí, že nechcela spochybňovať túto “kresťanskú relikviu“, ale chcela aby sa už konečne dala odpoveď na to, či Turínske plátno je to, do ktorého bol zabalený Mesiáš. Odborníci by mali napríklad podľa nej zistiť, či sa na Turínskom plátne nachádza DNA Leonarda da Vinci a porovnať ju s jeho DNA.
zdroj - (magazin.atlas.sk)