Hlasy zo záhrobia

Počuli ste už o jave zvanom transkomunikácia? Termín vznikol na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa začali predávať prvé kazetové magnetofóny. Transkomunikácia je záznam hlasov zomrelých ľudí z druhej strany. Dá sa veriť tomuto fenoménu?

Prvý záznam hlasov zo záhrobia

Prvý hlas z druhej strany sa pravdepodobne podarilo zachytiť, vtedy ešte na tzv. kotúčový magnetofón, švédskemu maliarovi Friedrichovi Jurgensonovi v roku 1959 úplnou náhodou. Z rádia BBC si nahrával inštrumentálnu skladbu Mesiáš od Händela, keď v polovici prenosu asi na minútu počul nezvyčajné hlasy. Potom opäť znela z rádia len skladba.

Nahrávku si po skončení koncertu pustil znova, a zistil, že hlasy sú na páske naozaj zaznamenané. Jurgenson nechcel veriť vlastným ušiam, pretože počul tajomné slová: „Nie sme mŕtvi, ale žijeme… Sme živí, naša zem je…“ a tieto slová sa niekoľkokrát dookola opakovali.

Záhadné hlasy si nevedel vysvetliť, a preto o pomoc požiadal svojho priateľa - režiséra švédskej televízie Arneho Weissa. Pásku si i on vypočul, a preto požiadal o vysvetlenie rádio BBC, ktoré mu však potvrdilo, že vysielanie koncertu nebolo ničím rušené. Jurgenson sa preto začal hlasmi zo záhrobia zaoberať, a podarilo sa mu zdokumentovať niekoľko stoviek záznamov. Transkomunikácia sa stala fenoménom, pretože Jurgenson nebol jediný, ktorý ich počul, a dokázal ich aj nahrať.

Transkomunikácia – výmysel alebo realita?
Mnohých ľudí teraz napadne, že to je jednoznačne výmysel, tak ako na to myslel aj Jurgenson. Čo však ak sú zaznamenané hlasy naozaj hlasmi zomrelých ľudí? Ak v niečo neveríme, neznamená to, že to neexistuje. Presvedčiť nás o tom môžu aj ďalší ľudia, ktorí majú s transkomunikáciou skúsenosti.

Jedným z nich je aj hrobár z Marylandu – Glenn Ward. Dopočul sa o transkomunikácii, a tiež o tom, že sa dá nahrať. Dostal teda nápad nechať spustený magnetofón na nahrávanie pri hrobe zomrelého človeka. Myslel si, že by magnetofón mohol niečo zaznamenať, aj keď tomu sám neveril.

Na druhý deň si však spustil kazetu, na ktorú nahrával „nič“. Z kazety však po nejakom čase začul niečo ako spev. Ward to s úžasom samozrejme porozprával ďalším ľuďom, ktorí mu však neverili. Veď, kto by aj veril?

Prehovoril teda starostu mesta, aby sa presvedčil sám. Starosta nakoniec súhlasil, a nechal na cintoríne zapečatený spustený magnetofón na nahrávanie. Cintorín nechal strážiť tiež, aby si bol úplne istý, že si z nich niekto „nevystrelil“. Ráno sa všetci pobrali k magnetofónu, z ktorého po nejakom čase naozaj zaznel spev dotyčného zomrelého. Glenn Ward v nahrávaní pokračoval ďalej, a podarilo sa mu zdokumentovať ďalšie nahrávky zo záhrobia.

Podobné skúsenosti majú aj ľudia inde vo svete, ale i u nás, hlavne počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy transkomunikácia zažívala veľký boom. Robili sa rôzne pokusy, a zisťovala sa pravdivosť nahrávok rozličnými testmi. Niektoré dopadli úspešne, iné boli vyhodnotené ako podvod. Vysvetliť fenomén transkomunikácie - ako je možné, že zo záhrobia sa dajú počuť zomrelí, sa presvedčivo nepodarilo nikomu.

Čo na to hovoria odborníci?
Rozdeľujú sa na dva tábory, kde jedni sa k tomu stavajú s dôverou, a druhí skepticky, keď hovoria, že to je výmysel, a transkomunikácia nie je kontaktom so záhrobím, ale s vlastným podvedomím. Ako sa dá teda vysvetliť skutočnosť, že ľudia, ktorí transkomunikáciu zažili, a dokonca so zomrelými komunikovali, sa dozvedeli od „hlasov“ rodinné tajomstvá, alebo im prezradili skryté predmety, o ktorých vedeli len tí, ktorí už neboli medzi živými?

Dokonca aj Thomas Alva Edison, ktorý neveril na paranormálne javy už v roku 1920 povedal, že rádio by mohlo slúžiť ako nástroj na komunikáciu s mŕtvymi. Predpokladal, že medzi okruhom krátkych a dlhých vĺn je frekvencia, ktorá umožní kontakt s druhou stranou. I podľa Edisona je logické, že keď zomrelí „odchádzajú“ na druhý svet, telo zomrie, no pamäť, rozum a skúsenosti zostávajú v duši človeka. Edison to asi vystihol, keď povedal: „Ak osobnosť naozaj existuje, možno usúdiť, že tí, ktorí odišli, budú chcieť komunikovať s tými, ktorí tu zostali.“

Transkomunikácia zostane aj naďalej nevysvetliteľným fenoménom, pretože odpoveď je skrytá len niekde medzi nebom a zemou. Ak existuje nejaká hranica medzi živými a mŕtvymi, je pravdepodobne tenšia ako sme si doteraz mysleli. Hlasy zo záhrobia sú preto tiež odložené ad acta.

zdroj - (magazin.atlas.sk)